Základnú vojenskú službu (ZVS) som absolvoval v 80-tych rokoch. Slúžili so mnou rôzni ľudia. Niektorí inteligentní, veľa jednoduchých ľudí, dokonca niekoľko ľudí pod hranicou debility. Už tam som si všimol zaujímavú vec. Za poddôstojníkov obvykle neboli menovaní ľudia s kvalitnejším vzdelaním a vyššou inteligenciou, ale práve ľudia, ktorých IQ sa blížilo k hranici debility.
Bolo to pre mňa dlho záhadou. Potom som pochopil, že toto je systematický prístup. Armáda nepotrebuje vojakov/poddôstojníkov, ktorí kladú otázky a rozmýšľajú nad rozkazmi. Armáda potrebuje ľudí, ktorí bez rozmýšľania a bez váhania vykonajú to, čo im bolo prikázané. S tým sa spájal aj vedľajší efekt. Dokážete si predstaviť, ako sa správal človek, ktorý horko-ťažko skončil základnú školu a nemal žiadnu perspektívu v civile na žiadnu riadiacu funkciu? A naraz dostal frčku, pod seba dostal niekoľko desiatok ľudí, ktorým mohol rozkazovať a tí museli skákať ako on pískal? Čím vzdelanejší podriadený a čím jednoduchší nadriadený, tým väčší teror.
Dnes sa často kritizuje kvalita nášho školstva. Podľa môjho názoru oprávnene. Vysoké školy, ktoré sú vysokými iba podľa názvu, produkujú kvantá vysokoškolákov, pre ktorých je takmer nemožné nájsť uplatnenie. Množstvo vysokoškolákov by snáď ani nebol taký veľký problém. Problémom je ale zameranie a kvalita týchto vysokoškolákov. Dnes máme množstvo absolventov rôznych ekonomických, filozofických, obchodných a právnických škôl. A kde sa majú títo ľudia zamestnať? Každý ekonóm má plnú hlavu nabifľovaných poučiek, vie celé hodiny s vami rozprávať ako riadiť ekonomiku a na konci sa vás spýta – „Nemáš požičať 10 Eur? Nejako mi nevyšlo…“. Takíto ľudia majú naozaj problém sa zamestnať v súkromnej firme. Preto sa obvykle tlačia do štátnej sféry, kde sa od nich nevyžaduje prílišná iniciatíva (tá je priam škodlivá) a kde je nutné najmä, ľudovo povedané, držať hubu a krok.
A tu prichádza podobnosť s armádou, len na vyššej úrovni. Pre štát (myslené pre vládu a politikov), nie je príliš dobré mať v pozíciách rozumných a schopných ľudí. Aj títo politici totiž potrebujú svoje „biele kone“, ktoré za nich urobia špinavú prácu a prípadne, ak na to dôjde, budú za to aj pykať. Zlaté padáky nie sú náhodné – predsa len sa jedná o vysokoškolské pozície a aspoň základnú matematiku tieto koníky ovládajú. Ale podmienkou je robiť to, čo sa im nakáže. Ako inak sa mohla na pozíciu riaditeľky Slovenskej pošty dostať osoba, ktorá bola z minulého zamestnania odvolaná pre „nekoncepčnosť a rušenie pobočiek“. A toto nie je jediný prípad. Spomeňme si na kauzu okolo teplární pred voľbami, keď štátom dosadení manažéri po pár mesiacoch dostali kráľovské odstupné. Vykonali svoje, znížili trhovú hodnotu teplární na čo najnižšiu hodnotu (zrejme zlými rozhodnutiami, ktoré im ale boli nadiktované – toto je iba číra špekulácia, ktorá ale dáva zmysel) a tým ich pripravili na lukratívnu „privatizáciu“. To, že sa neskôr mocní nedohodli a z privatizácie zišlo, to už je vec iná.
To som ale trocha odbočil. Vysoká škola a množstvo absolventov znamená pre štát niekoľkonásobný prospech. Ako som už spomenul, vychováva kvantitu, kde sa vždy nájde niekto ochotný ku kolaborácii. Ďalší prospech má z posunu obdobia, kedy bude musieť vytvárať pre absolventov nové pracovné miesta. Trocha štatistiky. Kým v roku 1990 sme mali 62 000 vysokoškolákov, už v roku 2008 sa tento počet zvýšil na číslo 217 000. Ak by teda množstvo vysokoškolákov zostalo na úrovni roku 1990, vláda by musela buď nájsť približne 155 tisíc pracovných miest, alebo takémuto počtu začať vyplácať sociálku. Vďaka vysokým školám sa to posunulo približne o 5 rokov do budúcnosti. Navyše ťarcha podpory bola presunutá na rodičov.
Samozrejme, toto nie je možné posúvať donekonečna. Jedno si ale dovolím tvrdiť s istotou už dnes. To, ako minister školstva Čaplovič hovorí o reforme školstva zostane iba pri slovách. Prinajlepšom sa počet vysokoškolákov nebude zvyšovať (alebo iba mierne). Štát si totiž nemôže dovoliť skokovo zvýšiť počet potenciálne nezamestnaných. A môžme iba tíško dúfať, že sa kvalita absolventov zlepší. O čom ale dosť pochybujem. Z nekvalitných absolventov totiž nevyrastú kvalitní profesori.
Tento marazmus v školstve je konaný plánovite. Tým nemyslím, že to niekto naplánoval s úmyslom zničiť slovenské vysoké školy. Je to cesta menšieho odporu, ktorá vyhovuje všetkým zúčastneným. Štát je spokojný, pretože sa mu odsúva potreba vytvárania pracovných miest. Profesori majú prácu a nemusia sa báť o miesta. Študenti sa nemusia báť že ich neprijmú a na ukončenie školy im stačí minimálna snaha. No a rodičia – majú doma inžiniera, doktora, magistra.
Toto myslenie je ale veľmi krátkozraké. Pre slovenské hospodárstvo je vyslovene devastujúce. Obvykle najľahšia cesta nie je cestou najsprávnejšou. Obávam sa, že zmena súčasnej situácie už bude veľmi ťažká, ak nie nemožná. No a na záverečné dokreslenie citát z dnešnej tlače:
„Na jedno miesto psychológa sa u nás hlásilo 50 uchádzačov, absolventov psychológie. Predtým to zvykli byť tak dvaja – traja kandidáti. Ich zvyčajná odpoveď bola, že vezmú toľko peňazí, koľko im dáme. Pretože ak sa neuplatnia v odbore, budú si musieť hľadať niečo iné, aj za veľmi nízku mzdu.“